Piatok, 4.apríla, 16 hodín, Manila, Filipíny, Zem, Táto Galaxia. Začnime tým, ako stojím prepotený a s tlčúcim srdcom v mrňavej príletovej hale letiska Ninoy Aquino International, žmoliac v ruke zvlhnutú telefónnu kartu. Kúpil som ju za 100 pesos z neďalekého automatu, no neviem ju použiť. Nervózne bežím za neďaleko stojacim strážnikom (guard) a dopytujem sa o radu. Guard mi buď nevie alebo nechce pomôcť, podáva mi však svoj telefón, že si môžem zavolať. S trasľavými rukami teda vytáčam číslo, na ktorom by som mal zastihnúť Chie, vôbec ju v telefóne nepoznávam a tak len vyjachtám, že čakám na letisku a potom zložím… V Dohe som totiž zistil, že mi nefunguje roaming a tak si už z môjho telefónu nikam nezavolám.

V trme-vrme vyhliadam ceduľku s nápisom Welcome Mitana alebo aspoň dôverne známu priateľskú tvár; čoskoro sa však spolucestujúci rozpŕchnu každý na miesto svojho určenia a zostávam len ja a môj strážmajster. Vraciam mu vypožičaný telefón. Nebolo to zadarmo: za niekoľkosekundový hovor pýta chlapík 50 pesos. Ponúka mi aj SIM kartu do telefónu; po nedlhom jednaní sme sa dohodli na cene 150 pesos za kartu + hovor. Som pomerne paranoidný jedinec a celé mi to začalo pripadať ako dobrý podfu(c)k – falošný strážnik vytočí falošné telefónne číslo a pošle falošnú devu, ktorá ma odvezie na falošnú adresu, poskytne mi falošnú lásku, zinkasuje za ňu pravé peniaze a Chie bude dakde trčať sama a preklínať sa, ako mi naletela.

Neskôr vonku na «čerstvom» vzduchu chaos pokračuje - a to som si myslel, že človeka, ktorý prežil Soekarno-Hatta nemôže len tak ľahko niečo zaskočiť)… ale späť na k veci: vytiahol som z batoha dve ingrediencie, bez ktorých sa z domu nepohnem, čiže dve balenia zeleného čajú a niekoľko müsli tyčiniek v čokoláde. Ako som tak tam stál, sŕkal čaj a hrýzol müsli tyčinky, zrazu do mňa z boku niekto ďobne! Bola ešte krajšia a menšia ako na fotkách a rovno som ju tam, napoly od šťastia, napoly od hnevu, vyplatil po zadku. Až jej slzy do očí vbehli. V taxíku mi povedala, že nevedela, že na ceste vedúcej k letisku bývajú také zápchy…

Vedel som, že Chie |ʧɪː| so svojim bratom a bratrancom obývajú malý bytík v ošarpanom obytnom sektore v Makati, ale ešte nikdy som nevidel nefalšovaný slum tak zblízka. Prekĺzli sme úzkou uličkou, Chie otvorila bráničku a naraz sme v modrej izbietke, ktorú dôverne poznám z fotografií a kde je len stôl, matrac a maličký televízor (v ďalšej miestnosti bola poschodová posteľ). Hneď ako som zhadzujem svoj bágel, idem do sprchy, aby som zistil, že to, čo Chie vždy nazývala shower je len malá miestnôstka, v ktorej stojí kýbeľ so studenou vodou. Bŕ! Potom sa pomocou notebooku (ktorý patrí Chiinmu bratovi) pokúšam nadviazať spojenie s domovom (nepokazilo sa lietadlo, pokazil sa Orange), cvaknem s Chie zopár spontánnych záberov a to vlastne už je večer a treba spať – samozrejme, ja na matraci a ona v druhej miestnosti na posteli. Ale keďže v Ázii sa treba jednať, jednať, jednať… napokon je ujednané, že na matraci budeme spať spolu. Chie dokonca zamkla dvere, pre prípad, že by… (nebolo nič)

Nasledujúce ráno sa vydávame do neďalekého mallu – Chie si potrebuje vyzdvihnúť výsledky nejakých vyšetrení a mne treba kúpiť nejaké oblečenie… chvíľku postávame pri rušnej dvojprúdovej ceste a ani nie do dvoch minút nám zastavuje van, ktorý nás vyhodí rovno pred vchodom. Lekára sme vybavili, kúpili sme pre mňa krátke gate + dve pekné tričká za baťovskú cenu 899 pesos a dali si obed v lacnej reštaurácii (foodshope) – rybu zvanú bangus, ktorá je – ako mi Reychie vysvetlila – filipínskym národným symbolom. Spýtal som sa jej, prečo Filipínci jedia svoj národný symbol, odpovedala mi veselým smiechom.

Večer pred ôsmou už čakáme na veľkom autobusovom termináli v Cubao: nasleduje noc strávená v autobuse. Presne podľa plánu, okolo siedmej ráno nás autobus vysadí na nádraží v ospalom mestečku Iriga a prvýkrát zblízka vidím jeepney, ďalší zbožňovaný symbol Filipín. Teda akýsi kríženec džípu a autobusu, ktorý na krytej korbe vozí cestujúci a za príplatok môžete sedieť vedľa šoféra (túto možnosť sme hneď využili). Cesta začína: šofér sa prežehná, motor zachrapčí (ani z jedného, ani z druhého nemám dobrý pocit) a v hmlistom ráne vyrážame. Ukázalo sa, že jeepney je bezpečnejší dopravný prostriedok než vyzerá a zhruba o tridsať minút zastavujeme v mestečku Buhi, kde plánujeme s Chie zostať tri dni - pod prísnym okom jej rodičov.

Nuda však nehrozí – po nevyhnutných formalitách a výmene darčekov sa všetci spoločne vyberáme k jazeru, ktoré je len pár krokov za domom a cestou nás obklopí kŕdeľ Filipínčat, ktoré azda poprvýkrát v živote vidia živého belocha a majú z toho dobrú zábavu. Jazero Buhi je základom obživy miestnych, z ktorých väčšina rybárči. Aj jeden z Chiiných strýkov je rybárom – na druhý deň berieme teda dva člny, do jedného nasadáme my (Chie, ja a Henry – ocino) a do druhého strýko s famíliou, aby sme si spravili jedenapolhodinový výlet po jazere. Cestou sa zastavujeme na piknik v plávajúcom rybárskom domčeku. Kontrasty bijú do očí. Na brehu jazera stojí dedinka, o ktorej Henry vraví, že tam nemajú zavedenú elektrinu a o kúsok pozďaleč stojí vysoká retranslačná veža… Celému pohľadu dominuje dymiaci Mt. Mayon.

Na druhý deň sme sa mali vybrať k Itbogským vodopádom, ale po varovaní, že sa v ich okolí potuluje tlupa NPA, ktorá by nás mohla uniesť alebo zastreliť, sa Chie rozhodla povodiť ma trochu po Buhi – alebo skôr povoziť: Ázijci sú všeobecne leniví prejsť čo i len zopár krokov. Berieme si teda tricycle (masová doprava funguje na Filipínach tak ako snáď nikde inde na svete) a postupne navštívime sestrenicu Maribeth, kamarátku Almu s bábätkom, zaujímavý kostol s vežou zo sopečného kameňa a nakoniec sa vyvezieme za mesto, kde niekedy stál Magindara Resort, až kým ho veľká smršť nezmietla do jazera. Ešte stále sú tu lavičky; na jednej sa spolu pritúlime, začnem Chie hladkať po lýtkach, keď sa tu zjavia jej bratranci a prerušia prvú a poslednú našu intímnu chvíľku v Buhi. Sú však priateľskí, jeden z nich sa ponúka, že nás na motorke odvezie späť domov.

Je práve obed, mama (tiež Chie) ešte ráno poslala slúžku na trh urobiť nákup – áno, aj v takom zabudnutom kúte ako je Buhi majú slúžku, ktorá sa stará o domácnosť: varí, upratuje a perie. Nie v práčke, v koryte. Plody mora, ktoré sme mali na obed, samozrejme nepochádzali z jazera Buhi, ale z Lagonoyskej zátoky… Nakŕmili sme sa, ako vždy, tradičným filipínskym spôsobom, t. j. porcie jedla sa nosia na okrúhly otáčací stôl a každý, keď má na niečo chuť, nemusí žonglovať s taniermi, ale zvrtne stôl tak, aby sa žiadaná pochúťka objavila priamo pred ním.

Nemusí to byť vždy akurát seafood, často sa na stole môže objaviť mäso z kohúta zabitého v kohútich zápasoch. Ako som sa presvedčil na jednom nočnom záťahu u ďalšieho z Chiiných strýkov, kde sa vela chľastalo, fajčilo (kresťania môžu…) a rozprávalo - o čom? No, Filipínci sa môžu rozprávať jedine o kohútich zápasoch, neviem, či existuje nejaká chlapskejšia téma. Aj na Henryho dvore stáli rady kurníkov, v ktorých čo bolo mladšie pípalo, čo bolo staršie kikiríkalo a Henry pre svojich chovancov s láskou zháňal špeciálnu proteínovú výživu, natieral ich olejmi a rôzne ich masíroval. Keď sme ešte ráno sedeli v altánku na záhrade s Chiiným strýkom – nie strýkom-rybárom, ale strýkom-inžinierom – a jeho malým synom, chlapi mali pred sebou notebook, na ktorom pozerali DivX-y o kohútoch… no, proste ešte nikoho predtým som nevidel pozerať sa na hydinu s takou túžbou. Potom večer sme sa pohádali, lebo strýko-inžinier tvrdil, že životné prostredie poškodzujú viac naše tepelné elektrárne ako ich smradľavé dvojtakty. A vraj predo mnou Buhi navštívil nejaký Čechoslovák (ktorý sa do dejín mestečka zapísal enormnou konzumáciou piva).

Ďalší deň: cesta do Legazpi. Prebehla tak, že sme sa previezli tricyclom na hlavnú ulicu, odkiaľ sme chytili jeepney do Irigy, kde sme presadli na van, ktorý nás má vysadiť v rušnom, ale príjemnom provinčnom mestečku Legazpi.

Legazpi City: v jeepney sa prepravujeme do mestečka Daraga, nad mestečkom je barokový kostolík, vybudovaný z očernetého sopečného kameňa a hlavne príležitosť urobiť perfektné zábery na dymiaci Mt. Mayon. Cestou späť Chie trvá na návšteve svojej bývalej alma mater, Bicolskej univerzity, na ktorej prežila 3 roky štúdiou akvakultúry. Bola to najkrajšia mater, ktorú som dosiaľ videl. Keď sme už mali dosť poflakovania sa po kampuse, dali sme si poludňajšie jedlo v študentskej kantíne a presúvame sa do neďalekého Pacific Mallu, kde sa v tamojšej cestovke informujeme o cenách leteniek do Tagbilaranu. Cestovka nemá informačný systém a tak posielajú zamestnanca na motorke, aby pre nás na letisku zistil aktuálnu ponuku. Chlap sa vracia s informáciou, že do Tagbilaranu aktuálne lietajú Philippine Airlines a Cebu Pacific a lacnejšia je letenka od Cebu Pacific. Rozhodujeme sa teda pre Cebu Pacific a posielame chlapa späť na letisko. Ten sa vracia s informáciou, že cena Cebu Pacific sa zmenila a momentálne sú lacnejší Philippine Airlines. Posielame ho teda opäť na letisko, že chceme Philippine Airlines. Štyri hodiny – tak dlho som nevybavoval žiadnu letenku nikdy predtým. V stredu ráno cestujeme späť do Manily.

Manila, 10. apríla: Chie zarezáva nočnú šichtu a ja sa flákam po bulvároch neďaleko Araneta Colliseum. Internetové kaviarne sú na každom kroku, tak do jednej vojdem a napíšem jej zaľúbený mail. Rozhodli sme sa, že už nebudeme bývať u nej na Zamora Street a chceme si dopriať trocha súkromia. Ešte keď sme išli na bus do Buhi, Chie objavila neďaleko autobusového terminálu útulný hotelík a keď sme sa vrátili z Buhi, rovno sme sa v tom hoteli ubytovali. Konečne teplá sprcha (v Buhi mi každý večer Chie vodu prihrievala – rozmaznaný Európan…), potešil aj convenience store a terasy s popolníkmi. Pri jednej cigaretke som sa dal do reči s ozbrojeným strážnikom (guardom) a ja, naivne som si myslel, že si len tak podebatíme. Chlapík sa ma pýtal také tie bežné otázky, či som na Filipínach prvýkrát (som), odkiaľ som (zo Slovenska), s kým tu bývam (s priateľkou) a mal tú drzosť, že mi ponúkal na izbu kurvy (nie, nie, priateľka je na izbe)… Guardi sú špecialitou Filipín, pretože je ich tu strašne veľa a vyskytujú sa prakticky pred každým Jollibee, ozbrojení od obuškov až po samopaly, čo vzbudzuje dojem, že Filipíny sú nebezpečná krajina. Miestni ich však využívajú hlavne ako informátorov (ked sme niekam zablúdili alebo Chie niečo nevedela, obrátila sa na guarda.) Časom som aj ja zistil, že guardi sú najužitočnejšie tvory na Filipínach.

Prvá spoločná večera v Manile, štýlová reštaurácia Seafood Island: na tehlových stenách visia mapy morí a obrazy slávnych pirátov, dokonca aj čašníci sú oblečení za pirátov. Ja si dávam kraba v kokose a čili, Chie kuracie medajlóniky s hranolkami. A k tomu kopu ovocných šejkov. Keďže predtým som bol v neuveriteľne lacnej Indonézii, nazdával som sa, že môžem u pirátov hodovať ako kráľ. Piráti však majú aj pirátske ceny a úsmev mi zmrzol po zistení, že náš účet presiahol 2000 pesos. Na najdrahšiu večeru v mojom živote do smrti nezabudnem… Zaplatil som, Chie si dala zabaliť nedojedenú večeru a dala ju žene, ktorá každý večer pri našom hoteli spala na rohoži aj so svojim bábätkom. Večer ešte neskončil: po príchode do hotela Chie dostáva akési nešpecifikované bolesti a pýta sa do nemocnice. Berieme teda taxík do Quezon City. V čakárni nemocnice Sv. Lukáša si všímam peknú červenovlasú Európanku s mladým Filipíncom. Potom sa idem prejsť po štvrti. Okolo druhej ráno sa Chie konečne vybaví a vraciame sa do hotela.

A prichádza sobota a náš odchod na Bohol. Odlietame z vnútroštátneho terminálu, ktorý je paradoxne väčší ako terminál medzinárodný. Pri bezpečnostnej kontrole sa musíme vyzúvať, úsmevné je, že napriek tomu Chie prepašovala na palubu fľašku vody. Na letisku v Tagbilarane nás čaká postarší holohlavý chlapík menom Manong Joven (s tabuľkou Welcome Mitana), pozdraví Chie a spolu odchádzajú. Držím sa slušne obďaleč za nimi, kým Chie Manongovi nevysvetlí, že Mitana som ja, načo sa chlapík ospravedlňuje, vraj Mitana mu znelo ako filipínske priezvisko.

Ráno o pol šiestej už Manong čaká pred našim hotelom, ideme pozorovať delfíny. Tie sa však neráčili ukázať, miesto toho som z bezcieľneho trištvrtehodinového blúdenia po mori dostal morskú chorobu… Je zamračené, loďkou zmietajú vlny, takže sa vylodíme na ostrove, dáme si kávičku v tamojšom rezorte a keď sa more utíši, ideme si zašnorchlovať. Balicasag, jeden zo sedemdesiatich piatich otrovčekov v regióne, vraj patrí medzi najvychytenejšie destinácie potápačov celého sveta a to, čo sme videli pod hladinou, prekonalo aj najodvážnejšie očakávania… Vraciame sa na loďku opáčiť ostrovy Pamilacan a Calibao a na záver sa vylodíme na neobývanom ostrovčeku bez mena.

Spät v Tagbilarane: vykúpeme sa v bazéne na streche nášho hotela a ideme sa navečerať do neďalekej seafoodovej reštaurácie. Naša prvá kríza: prestaneme spolu komunikovať a každý sa pozerá inam. Svetlá zhasnú, v reštaurácii nastane chaos, no keď asi o pätnásť minút obnovia dodávku prúdu a svetlá sa opäť rozsvietia, my sedíme pri tom istom stole, bez slova, nepozerajúc sa jeden na druhého. Mlčky sa vraciame do hotela, mlčky sa osprchujeme, mlčky sa uložíme spať.

Na druhý deň nás Manong svojim autom zvezie po ostrove… navštívime prastarý kostol v Baclayone, ilegálny chov tarsierov blízko Lobocu a dáme si obed v plávajúcej reštaurácii. Miestni šarvanci sa hojdajú na lianách, ako sa približujeme, skáču do vody a pokúšajú sa k nám doplávať. O polhodinu neskôr oproti nám prirazí čln, v ktorom je asi dvadsať detí, všetky majú v rukách maličké gitarky, hrajú a spievajú. Chie podáva ich vychovávateľke dvadsaťpesovku. Tá vysvetľuje, že všetko sú to siroty, ktoré nemajú úplne nikoho na svete… štát sa nestará a nejako sa uživiť musia.

Z Lobocu ideme do Carmen pozrieť národnú pamiatku Čokoládové vrchy a potom už sa vraciame do Tagbilaranu. Na spiatočnej ceste poprosím Manonga, aby ma zobral na kohútie zápasy. Nedeľná škola (tak Filipínci nazývajú kohútiu arénu), pri ktorej stálo neskutočné množstvo odparkovaných motoriek, bola plná fajčiacich, popíjajúcich a stávkujúcich chlapov. Vovnútri bolo šero, smrad kohútov sa miešal so smradom potu, piva a cigariet a atmosféra sa dala krájať nožom. Samotné zápasy boli rýchle, krátke a brutálne, ja som však túto zábavku – na radosť Chie – odsúdil (vyhodnotil som to ako plytvanie). Zastavujeme sa ešte na visutom moste z lián a v Python Sanctuary. Visutý most je však vratký a pytóny apatické. A smrdia ešte viac ako kohúty.

Na ďalší deň sa odhlásime z hotela Metro Center a presúvame sa na pláž Alona na ostrove Panglao. Chie pobehá všetky rezorty na pláži, aby sa zistilo, že nikde nemajú voľné a musíme sa uspokojiť so skromnejším bungalovom vzdialenom od Alony pár minút chôdze. Ranná kávička a daing na bangus, nekonečné prechádzky, podvečerné kúpanie a romantické večere pri svetle sviečok priamo na pláži tvorili podstatu nášho života na Alone. Po dvoch dňoch sa vraciame do Manily.

V niektorú nedeľu sa ja, Chie a jej brat Mac strojíme do Mall of Asia, kde sa máme stretnúť s Chiinou najlepšou kamoškou Ruvi a jej frajerom Donom, námorníkom. Ruvi už z videnia poznám, Don je sympatický týpek, ktorý sa niekoľkokrát počas svojich plavieb vyskytol v Európe. Keď som sa ho spýtal, čo hovorí na Európu, zhodnotil ju jediným slovom: drahá…

Potom ideme – už bez Dona a Ruvi – do novootvoreného Ocean Parku, pofotíme si rybičky a morské príšerky a Chie, ktorá sa dá nahovoriť na každú blbosť, sa tentokrát dala nahovoriť na fish spa. Odtiaľ ideme pešo do Rizal Parku a hoci je večer, park je plný ľudí, hrá hudba a ľudia tancujú. Berieme si kalesu, dvojkolesovú bričku ťahanú vychudnutým koníkom, na polceste pohonič zisťuje, že zablúdil a tak urobí na štvorprúdovke odvážny manéver: otáčame sa. Autá trúbia, ale zdá sa, že koník je na to zvyknutý… Prejacháme starobylou štvrťou Intramuros a Chinatownom a nakoniec nám pohonič zastaví pri stanici LRT a pýta si od nás asi desaťnásobok sumy, na akej sme sa boli dohodli. Chie aj Mac mi odporučili zaplatiť - i tak sme radi, že naše nočné dobrodružstvo dosť dobre vypálilo.

Deň môjho odchodu sa blíži; ešte stále bývame v hoteli Fersal Inn. Chie maká nočné a ja sa túlam po Cubao. Najkrajšie sú vždy rána: okolo pol siedmej zazvoní zvonček, otvorím, pozdraví ma Hello honey potom ideme do hotelovej kaviarne na raňajky, potom ideme spať. Poobedia máme pre seba a po večeroch, keď sme odlúčení, si posielame esemesky. Môj odchod sa nezadržateľne blíži.

Dvadsiateho štvrtého ráno vyplatím účet za hotel (11.200 pesos), guard mi privolá taxík a opäť sa ocitám tam, kde sa to všetko začalo – Ninoy Aquino. Chie je so mnou, ale mysľami sme už každý niekde inde. Nechcel som ani žiadne lúčenie, proste som jej povedal ahoj, prešiel som bezpečnostnou kontrolou, zaplatil letiskový poplatok 750 pesos a opustil Filipíny.

Chie som už nikdy odvtedy nevidel.